Rýchlo, rýchlo, rýchlo...

Rýchlo, rýchlo, rýchlo... Rýchlo sprav toto, dovtedy musíš stihnúť toto a pracuj rýchlo, rýchlo sa priprav, rýchlo sa najedz a vyrážame, rýchlo toto, tamto, hento... Začínam toto slovíčko neznášať! Možno ho už ja neznášam (asi určite)! Ak ho niekto vysloví, cítim ako mnou prechádza "prúd" zlosti...

Milujem, ak môžem vykonávať činnosti pokojne a najmä v pokoji, ak sa nemusím plašiť, ak si môžem pomaličky vychutnávať jedlo, prostredie, všetko okolo seba, ak môžem v kľude pracovať...jednoducho, chcem žiť v pokoji a pokojne! Verím, že sa mi to podarí! Tento náš "európsky život" je strašne uponáhľaný (v niektorom článku som to už spomínala) a mne sa nepáči. Akoby nám malo niečo újsť, ako keby sa nedali určité veci odložiť alebo spraviť neskôr. Dokonca sme natoľko posadnutí prácou (vďaka tomuto chorému systému), že aj keď máme voľno, nevieme oddychovať. V skratke nerobiť nič. Nevieme vypnúť, vychutnávať, žiť! Prečo vlastne píšem tento článok? Pretože mám živý príklad, keď ma naši so sestrou (a nielen oni) stále kamsi súria alebo ak niekde ideme, tak vždy sú nervózni, že na mňa musia čakať a ja som nervózna z nich, že na mňa vykrikujú, a tiež z toho, že vždy riešime to isté. Až mi to teraz príde smiešne a vlastne som sa aj zasmiala (rozprávam vám to ako pubertiačka). Vždy sebe a predovšetkým im poviem, či by sa niečo stalo, ak by na mňa počkali ešte 20 minút (asi si viete predstaviť ich reakciu). Ja nevravím, že ma majú čakať donekonečna a že sa všetci máme správať ako slimáci, ale viete v akom zmysle som to myslela?! Mrzí ma aj to, keď vidím, ako sa rodičia nestihnú vkľude najesť, pretože treba v práci ešte spraviť to a tamto, a to sú sami sebe pánmi (sú nakazený chorou dobou). Niekedy si prídem oproti ostatným až príliš spomalená. Ja skutočne potrebujem veľa času, asi na všetko, čiže som nevhodná pre túto dobu (srandujem, viem zapnúť vrtuľu a "maknúť"si). Pomaly jem, pomaly chodím (viem aj rýchlejšie, ale no na čo), napríklad pomaly vyrábam veci na blog, povedala by som, že sa s tým až hrám, jednoducho som človek detailista a perfekcionista (niekdy to je na obtiaž, ale o tom inokedy).

Povedzte mi, že to je takto aj u vás, nech v tom nie som sama. Mimochodom hovorí sa, že sme pánmi svojho času. Je to podľa vás skutočne tak?