Nestačí len chcieť, v živote je potrebné aj šťastie
V hlave milión otázok, obavy, nepokoj v duši, ktorý strieda elán a veľká túžba napredovať... To všetko sa vo mne mixuje. Každý deň bojujem s týmito pocitmi. Každý z nás chce niečo dosiahnuť, niekam sa dostať, byť úspešným a lepším človekom. Aj ja chcem! Veľmi chcem! Mnoho ľudí, ktorí už niečo v živote dosiahli alebo si čiastočne splnili svoj sen, tvrdia, že dôležité je sa nevzdávať a každodenne pracovať na svojich cieľoch. Tvrdia aj to, že človek, ktorý sa skutočne snaží a veľmi chce, tak to aj dosiahne a že neskôr príde vytúžená odmena. Neviem...neviem, či to je pravda. Možno to budem vedieť zhodnotiť vtedy, ak sa to splní aj mne. Avšak si myslím, že človek okrem veľkej túžby, investovanej energie, elánu, obetavosti, trpezlivosti a bojovnosti, musí mať na svojej ceste aj šťastie.
Ste na štátniciach, zodpovedne ste sa učili, pripravovali ste sa na obhajobu svojej práce, kde zrazu sa niekomu z komisie niečo nepáči, pritom máte od školiteľa a oponenta ohodnotenú prácu dobrou známkou, napríklad A alebo B. Obhajujete, "potíte krv", veď vám na tom záleží, viete, že to máte dobre, že ste tomu venovali veľa, veľa, veľa času a energie, ale učiteľ rozhodol... Niekto "vyšší" o vás rozhodol. Darmo, nič nezmôžete. On je niekto a vy ste len malý človiečik, ktorý chce získať titul, splniť si svoj malý sen. A vieme, že ak si na vás raz učiteľ zasadne, tak s tým nič nespravíme lebo on má tú moc rozhodovať za vás.
Týmto príbehom som chcela povedať len toľko, že niekedy túžba nestačí. A tu neide len o skúšky v škole... Mnohokrát nám plnia naše sny aj iní ľudia. Napríklad, môj sen mi môžete splniť tiež vy, pretože môžem sa snažiť písať články, drilovať sa, robiť kvalitné fotky, keď odozva je nízka alebo takmer nulová, tak je to zbytočné. Pritom nesmierne milujem svoju prácu alebo lepšie povedané hobby. Chcem to v živote dosiahnuť ďaleko, ale z veľkej časti vy rozhodujete. Asi takýto mám názor na tie všetky "múdre" citáty, motivačné slová a podobne. Nevravím, že to nie sú pravdivé reči a že sa po prvom, druhom, či treťom neúspechu treba vzdávať, len nie tak celkom s týmto tvrdením súhlasím.
Preto mi každý deň víria v hlave myšlienky, ktoré som napísala v úvode tohto článku. Je veľmi ťažké vás zaujať a chytiť za vaše srdcia a samozrejme si vás aj udržať. Sama neviem, či je toto moja cesta, pretože to ide pomaly, ale zase ako sa hovorí: "Sny majte veľké, no kroky robte pomalé". Na druhej strane si vravím, že som ešte nevyskúšala všetky možnosti. Až sa tak raz stane a dospejem k názoru, že to nikam nevedie alebo sa ľady stále nepohnú, nastane čas to zabaliť a vymyslieť niečo iné, pretože toto zrejme nebude tá správna cesta. Ale som nesmierne rada, že vás tu pribúda čoraz viac, a že poniektorí moje články aj čítate a že sa vám páčia. Milujem túto formu komunikácie s Vami, preto dúfam, že mi tento "plamienok radosti", ktorý je vo mne nezhasíte, ale budete ma podporovať a dopomôžete tak mojim snom!
Photos by Kriss Torjai Photography
#OOTD: shirt dress - Bonprix • blazer - H&M • jacket - Zaful • bag - C&A • boots - Topankovo.sk
S láskou vaša Vladies
5 Komentáre
Já čtu každý tvůj článek a moc se mi líbí :)
OdpovedaťOdstrániťBože, je až neuveriteľné, aké rovnaké myšlienky máme. Ten prvý odstavec, to je, ako keby som to písala ja! Úplne súhlasím. Myslím, že vo svete blogov je to ešte náročnejšie, najmä kvôli tomu, že má blog dnes už naozaj každý druhý. Ale verím, že ak človek robí, čo ho baví a napĺňa, je to tá správna cesta. Ja som teda dnes na tvojom blogu prvýkrát, ale určite sa vrátim. Nádherné fotky aj myšlienky. Nech sa ti darí, pokračuj v tom, čo robíš, lebo to robíš dobre :)
OdpovedaťOdstrániťĎakujem ti veľmi pekne, veľmi si cením tvoj komentár :) ♥ ♥ ♥.
OdstrániťKeď som bola mladšia, mala som presne takéto myšlienky. Mala som chuť robiť všetko na 110%, mala som sny, túžby a myslím si, že boli dosť veľké. Po tých rokoch, a to ich teda nie je veľa, stále som v podstate prcek, som nejako rezonovala. Viem, že sa netreba vzdávať a ísť si za svojim a úprimne, nepovažujem to ani ako za vzdatie sa, skôr som z toho vyrástla. Už nemám nejaké veľké sny, ani vlastne neviem, čo by som v živote chcela robiť, skôr viem to, čo by som nechcela. Nie som ani kariéristka, skôr si prajem rodinu a svätý pokoj. Kedysi som chcela žiť v New Yorku, byť uznávanou blogerkou a mať skriňu veľkú ako má Kim Kardashian. Teraz si len želám zdravie a aby som mala okolo seba dobrých ľudí, ktorí ma budú ľúbiť. Možno je to zle, nemať žiadne ciele a vlastne nulové očakávania od života, ale tak nejako som sa naučila, že väčšina veci naozaj príde, keď to najmenej čakáš a keď možno trochu povolíš. Ono si ťa to nájde určite či už splnený sen alebo šťastie.
OdpovedaťOdstrániťJa si myslím, že ak sú sny reálne, tak z toho človek nevie "vyrásť". Žiť v NY a byť úspešnou blogerkou je podľa mňa reálny sen len treba stále na sebe pracovať, vytrvať a nevzdávať to, keď je najhoršie. Možno, že si aj prišla na to, že to v podstate nepotrebuješ a zistila si, že ti stačí, nazvime to "bežná a dobre platená práca", rodina a deti :). Každopádne každý z nás by mal mať nejaký cieľ v živote, ktorý ho bude poháňať vpred. A tiež je pravda, že ak netlačíš príliš na pílu, tak to všetko potom príde. Opäť sa osvedčila zlatá stredná cesta :) ♥.
Odstrániť