Ďakuj za to, čo máš


Každý jeden deň berieme ako samozrejmosť. Vstaneme, naraňajkujeme sa, ideme do práce, prípadne do školy, prichádzame domov väčšinou vo večerných hodinách a naše posledné kroky smerujú k posteli. Na druhý deň to isté. A tak sa to opakuje stále dookola celé dní, týždne, mesiace, roky. Mnoho vecí berieme automaticky. Stlačíme "gombík" na rýchlovarnej kanvici a za pár minút máme vriacu vodu hotovú. Vždy, keď sa vrátime z práce alebo zo školy domov, vieme, že nás doma budú čakať rodičia, manžel/ka, deti... Sadneme do auta, naštartujeme ho a za pár hodín sa pohodlne odvezieme niekoľko kilometrov od nášho domova. Dvihneme páku na vodovodnom kohútiku a len tak jednoducho získame za pár minút niekoľko litrov vody. A takto by som mohla pokračovať donekonečna...

Nemôžem povedať, že sa sťažujem, pretože tieto veci nám uľahčujú život, no zamysleli ste sa niekedy vôbec nad tým, čo všetko vlastne máme a ako dobre sa máme? Mám pocit, že pomaly ale isto si prestávame vážiť to všetko, čo máme. Nechcem tento článok viesť pochmúrnym spôsobom, ale skvelým príkladom ako poukázať na tento problém, sú vzťahy, či už rodinné, partnerské alebo kamarátske. Ako som už vyššie spomínala, berieme za samozrejmosť to, že nás bude doma niekto čakať. Nehovoriac o tom, že mnohokrát odchádzame z domu nahnevaný, pohádaný a potom nastane zlom, stane sa niečo, čo už nemôžeme vrátiť. Napríklad nehoda, strata človeka a vtedy si začneme uvedomovať, že sme sa mali k dotyčnej osobe správať milšie, lepšie a viac si ju vážiť. Ale bohužiaľ je neskoro a po čase prídu výčitky. Chcem týmto článkom poukázať na to, aby sme si vážili každý jeden moment, každú jednú minútu nášho života, každú príležitosť, ktorú nám život prináša, každú osobu, ktorú stretneme, pretože nič nie je samozrejmé. Mali by sme vedieť poďakovať za to, čo máme a každý deň zakončiť slovami:"Ďakujem za tento ďalší deň v mojom živote a teším sa na ďalší, nech bude akýkoľvek". Alebo viete čo, povedzte si, že nasledujúci deň bude lepší, než ten predošlý a on skutočne bude, pretože máme schopnosť "priťahovať" veci, ktoré chceme. Len treba veriť v to, že to príde.

Nie nadarmo sa vraví, že život nám nehodí pod nohy takú prekážku, ktorú nevieme prekonať. Tak ďakujte, myslíte na to, čo chcete dosiahnuť, prajte to najlepšie svojim nepriateľom, vážte si ľudí okolo seba a každú jednú minútu svojho života a verte, že sa budete mať lepšie a bude sa vám dariť!






#OOTD: Bunda: F&F (stará kolekcia) / Košeľa: Terranova / Nohavice: Reserved / Pánska šatka, hodinky: NY / Kabelka: Vintage / Topánky: Deichmann (stará kolekcia) 



Foto: Kriss Torjai Photography




6 komentárov:

  1. Krásny článok :) Akurát včera som rozmýšľala nad tým, ako nám je dobre, konkrétne na Slovensku. Všade vo svete sa deje niečo čo si nevieme ani predstaviť či už vojny, hlad, prírodné katastrofy atď. a tak som si uvedomila že aké máme vlastne šťastie že tu sa takéto veci nedejú a dúfam že to tak pôjde aj naďalej :) Inak outfit je super ako vždy :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem veľmi pekne Viki :). Veru tak, tiež som sa mnohokrát nad tým zamýšľala a povedala som si to isté, čo ty :) ❤.

      Odstrániť
  2. Ako prvé, nádherný outfit. :)
    A článok... uff.... máš úplnú pravdu a sama si tým prechádzam. Mám pocit, že je toho na mňa niekedy až príliš.... hlavne s tou rodinou. U nás je to niekedy všelijako, nechcem to tu robozerať a preto ma dosť mrzí, že si to aj iní neuvedomujú... že sa hocičo môže stať, hocikedy, a preto by sme sa mali správať lepšie aspoň k svojim blízkym a nie presne naopak. Bohužiaľ. No a tie výčitky,.. uf. Ja som ani neverila, že budem mať také výčitky.. ja si už niekedy myslím, že si až príliš všetko pripúšťam a veľmi sa nad tým zamýšľam. Napríklad s bratom mám skvelý vzťah, od malička, avšak prišla jedna baba, ktorá ho úplne oblba a preto sa rodine otočil chrbtom. Hádali sme sa, lebo vždy robil všetko tak, ako chcela ona.. proste celé zle. Rozhádali sme sa, aj som naňho nadávala, lebo ma sklamal a štval... o pár mesiacov pochopil, že sme tu aj my a nie len ona, a potom sme sa zasa nejako dostali do starých koľají... no lenže potom odišiel do zahraničia, a už som ho polroka nevidela... a až potom mi došlo, že mi chýba a že sme sa nemali tak ku sebe správať ako vtedy. Je to veľmi nepríjemný pocit, a fakt si tým človek musí prejsť a najhoršie je, že ja taký citlivý človek, ktorý nad všetkým veľa uvažuje a premýšľa a vždy sa vracia do minulosti, tak mi to strašne dlho trvalo, kým som sa akoby "zmierila" s tým, že vôbec odišiel. No ale to tento rok nebol jediný prípad, boli ešte také tri veci, ktoré ma dosť trápili a ku ktorým sa stále vraciam, ale tak musím sa s tým nejako vyrovnať a ísť ďalej.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem veľmi pekne Weilynn! :)

      Čo sa tvojej odpovede týka, prejdem rovno k tomu, o čom si napísala, že si veci príliš pripúšťaš. Vieš čo, ja tiež. Niekedy príliš veci prežívam, domýšľam si a povedala by som, že veci niekedy dosť nafuknem a pritom to až také strašné nie je. Lenže s negatívnou mysľou sa neviem pozrieť na svet pozitívne. Preto sa skús nad vecami povzniesť a zobrať určité veci z tej lepšej stránky. Zasmiať sa nad nimi, zobrať si aj z tých zlých skúsenosti to najlepšie a hodiť to za hlavu.

      To, čo sa stalo medzi vašou rodinou, respektíve medzi tebou a tvojím bratom, to sa jednoducho malo stať. Robili ste chybu a musel prísť zlom, aby ste sa niekam opäť posunuli. Je mi ľúto, že to medzi vami dopadlo takto, ale aspoň ste si začali vážiť jeden druhého viac. Preto to skús brať z tej lepšej stránky a do budúcna sa podobným situáciám vyhýbať. To, že sa budeš stále vraciať do minulosti a trápiť sa, tým nevyriešiš nič a ani nevrátiš čas, aby si to mohla napraviť. Dôležitá je prítomnosť a budúcnosť. Zamysli sa, prečo sa stalo to, čo sa stalo a skús to napraviť. Ak to nepôjde, tak zrejme zlyhala druhá strana. A v tom prípade sa nedá robiť nič. Vo vzťahoch, či už rodinných alebo partnerských, kamarátskych...je dôležitá komunikácia, a to od začiatku vášho vzťahu! Potom nemá zmysel vyťahovať tomu druhému chyby, keď vtedy, ak bolo potrebné zakročiť, si nepovedala nič. Preto, ak ťa niečo trápi, choď a hľadaj odpovede u osoby, ktorá ti ublížila. Vydiskutujte si to a nájdite spoločné riešenie, ak sa dá a je záujem z oboch strán :).

      Čiže moja malá rada pre teba znie, netrápiť sa nad vecami zbytočne, ale snažiť sa ich vyriešiť. A hlavne mať vždy pozitívnu myseľ, aj keď sa to nie vždy dá. Nie som žiadna psychologička, ale toto sú moje postrehy, rady a skúsenosti, ktoré sa mi za tých 23 rokov osvedčili :). Držím ti vo všetko palce, nech si v živote šťastná ;) ❤.

      Odstrániť

Používa službu Blogger.