Magnólie

Veľmi dobre si pamätám na svoje začiatky v blogovaní, keď som ešte fotila s digitálnym fotoaparátom, neskôr so zrkadlovkou. Veď kto by si nepamätal, až tak dávno to zase nebolo. Outfity mi fotila vždy mama, všetko ostatné, ako napríklad diy a rôzne inšpirácie som si fotila a upravovala sama a stále to aj takto robím. Vždy som svoju mamu kritizovala, nech sa postaví sem, nech fotí takto, nech ma berie z takého uhla a podobne. Niet divu, že zo mňa bola poriadne na "nervy", veď aj mňa by z toľkých rečí bolela hlava. Teraz sa na tom smejem, veď máme pekné spomienky, ale vtedy nám veru do smiechu nebolo a veľa krát sme sa stihli aj pohádať. Raz mi povedala vynikajúcu vetu: "Bude dobré, ak nebudeš príliš tlačiť na pílu". Je pravda, že som sa postupom času ukľudnila, veci až tak neprežívam ako kedysi. Je to aj tým, že som si neskôr začala hľadať fotografov a tí už vedeli, ako, a kde sa postaviť, ako fotiť a podobne. Tým pádom mi veľa starostí a stresu, ktorý som si niekedy vyvolala sama, ubudlo. Lenže minule sa mi "staré časy" vrátili, ale trochu inak. V niektorom článku som vám spomínala (možno na instagrame), že môj malý sen je mať fotky pri magnóliach. Áno, je to gýčové, ale moje srdce po tom veľmi túžilo a srdcu nerozkážeš. Predošlé roky mi to nevyšlo a tentokrát to tiež nebolo ružové. U nás v Prešove a okolí začala pre dlhú zimu príroda kvitnúť o čosi neskôr, než na západe. Do toho prišiel sneh a u nás našťastie len mierne mrazy. Začala som sa lúčiť s myšlienkou, že pri magnóliach ešte niečo pofotíme, ale predsa sa podarilo. Alebo nepodarilo? Príliš som riešila, kedy už konečne tie magnólie vykvitnú. Tiež som riešila to, aby bolo pekné počasie,  aby nepršalo, keďže semišové topánky sú ako špongia. Prišli sme na miesto činu a ostala som mierne zaskočená, povedala som si, že tie magnólie sú už škaredé, snáď niečo pekné pofotíme. Začali sme teda fotiť a neskôr sme sa museli poponáhľať, pretože začalo pršať...bolo fakt škaredé počasie. Vravím si to je asi osud, ktorý mi veľmi neprial. Aj výsledok je taký...s ktorým sa veľmi nestotožňujem. Možno zbytočne preháňam, riešim alebo opäť tlačím na pílu?! Ale fotky s magnóliami a outfitom sú na svete a tu je výsledok. Čo poviete?

*PS: Žeby opäť osud? Práve na mňa na facebooku "vybehlo" pár múdrych slov od neznámeho autora: "Nemusíme stále brať všetko vážne a neustále niečo riešiť. K vlastnostiam spokojného človeka neodmysliteľne patrí aj schopnosť sa na určité vecí, ľudí z vysoka...(veď viete čo) :).