Už od mala je to v nás...

Spomínajte so mnou...

Väčšinou do 3 rokov je starostlivosť a výchova len na našich rodičoch. Kontakt s inými ľuďmi či deťmi je minimálny. Najlepšie a najbezpečnejšie sa cítime pri našich rodičoch. SME AKO NEPOPÍSANÝ PAPIER - čisté, nevinné, úprimné a spontánne. Netrápi nás nič iné len to, aby nás rodičia ľúbili a venovali sa nám.

Škôlka.

Po 3 rokoch, keď už sme o niečo starší a dostali sme základné pokyny ako sa máme správať, nás rodičia dávajú do škôlky. Je to tu. Prvý reálny kontakt s deťmi, nie pár minút na detskom ihrisku s rodičmi. Deťmi, ktoré sú vekovo rovnaké ako mi, ale každé jedno má rôznu povahu a správanie. Zoznamujeme sa s prostredím. Vnímame. Jedno dieťa plače, iné kričí, druhé robí zlosť, ďalšie nechce jesť alebo ísť spať. Začíname si prvýkrát vyberať deti, s ktorými sa budeme hrať. Lenže skupinkovanie tu ešte nemá šancu. Prečo? Pretože nás tak pani učiteľky učia, aby sme sa hrali všetci pekne spolu.

Základná škola.

Máme 7 rokov a pred nami je ďalší dôležitý schodík - základná škola. Na prvý deň sa veľmi tešíme. Sme zvedavý a plný očakávaní, ale zároveň aj smútime za kamarátmi zo škôlky. Veď nám bolo fajn. Prvý deň v škole je plný chaosu a zmätku. Rozhliadame sa kto bude naším učiteľom a spolužiakom, poznám niekoho? Postupne, deň čo deň sa naše papiere zapĺňajú... Prichádzame na to, že nie s každým chceme byť kamarát. Vidíme deti, ktoré sa posmievajú alebo ubližujú tým druhým, závidia, majú uštipačné poznámky. V triede sa začnú tvoriť skupinky (na druhom stupni ZŠ dupľom) a človek si začne vyberať kamarátov. Každý z nás si vyberá, vždy! Prečo? Čia zásluha to je? Odpoveď znie, nás všetkých. Najviac podielu na tom majú samozrejme rodičia, ale je to aj okolím, televíziou, kamarátmi, prostredím, kultúrou... jednoducho, všetkým sme ovplyvňovaní. A v takom mladom veku dvojnásobne. Chceme veľa veci vyskúšať, vidieť, vedieť a akoby nestačilo, začínajú sa nám búriť hormóny. Chceme sa podobať na obľúbené tváre v našej triede, chceme zapadnúť a byť rešpektovaný spoločnosťou.

Puberta / stredná škola.

Je nám len 15-násť a nastupujeme na strednú školu. Na nejakú strednú, ktorú sme horko-ťažko vybrali (aj za pomoci rodičov), pretože stále nevieme čím chceme byť, čo nás baví a v čom by sme boli dostatočne dobrý. Bolo to pre nás ťažké rozhodnutie, ale niečo sme predsa len vybrali. Opäť sa stretávame s rôznymi ľuďmi. Po určitom čase opäť vzniknú skupinky, nezhody, konflikty...no tentokrát sa hádame pre iné somariny (ešte väčšie somariny) než predtým, veď sme starší predsa, máme väčšie starosti než na základnej škole. Cítime sa cool a chceme byť čím skôr dospelý. Rodičom radi pripomíname, že o chvíľu už aj máme 18-násť a potom si budeme môcť robiť čo chceme. Ešte stále však netušíme a neuvedomujeme si, že je to veľký omyl a bez rodičov sme... nič (vždy potrebujeme rodičov a aj oni nás).

Vysoká škola.

Máme okolo 19-20 rokov. Oficiálne sme dospelým človekom. Vidíme, že niekto má aj viac rokov, pretože išiel po strednej hneď pracovať alebo si dal na chvíľu oddych. Čakáme, že tu už budú konečne "normálni" ľudia. Ľudia, ktorí budú k sebe milí, budú sa usmievať, pomáhať si a nebudú konečne ohovárať, posudzovať a ubližovať si. No...prichádzame však na to, že naša predstava, keď sme mali 15-násť nie je taká, ako sa zdala. A to, že ľudia na VŠ sú už fakt dospelí (čo sú), nepotrebujú od rodičov nič, sú samostatní, cool a správajú sa k sebe normálne (veď dospelosť)žiaľ nie je....skupinkovanie, posudzovanie a podobne pokračuje. Povieme si, tak snáď po skončení VŠ to už bude normálne....

Práca / život po škole 

Školské časy sú úspešne za nami a pracovný život pred nami. Niekto smúti a niekto si z chuti povie "konečne". Došli sme do bodu, kedy sme si uvedomili, že sme fakt dospelí a život máme vo svojich rukách, a tiež k tomu, že je dôležité robiť takú prácu, ktorá nás bude skutočne napĺňať. Pretože chceme byť šťastný a bohatý (pre každého toto slovo znamená niečo iné). Začíname pracovať a prichádzame na to, že vlastne to skupinkovanie, posudzovanie, kritizovanie (všetko zlé) akosi nepominulo...Sme sklamaní (ja určite), pretože veď dospelí ľudia by sa takto správať nemali nie?

Prečo?

Od detstva to je v nás. Veľmi veľa závisí od výchovy rodičov, ale ako som už spomínala, ovplyvňujú nás aj iné veci - rodičia, kamaráti, spoločnosť, skúsenosti a podmienky, v ktorých žijeme. Každý z nás sa narodí s dobrou, ale aj so zlou stránkou a celý život dennodenne sa s nimi budeme stretávať. Je len na nás, ktorej časti dáme prednosť, a ktorú budeme v sebe rozvíjať. Vždy však musíme pracovať na oboch. Každý deň by sme sa mali snažiť byť lepším človekom a učiť to aj naše vaše deti (ja ešte nemám deti), súrodencov, kamarátov atď. Preto sú ľudia takí, akí sú. Všetko je to len náš výsledok, a na záver poviem už len toľko, že VŽDY A VŠETKO JE O ĽUĎOCH. Sami sme si vytvorili toto prostredie, preto sa ho nesnažme znepríjemňovať iným a ani nám, práve naopak snažme sa o to, aby nám tu všetkým bolo dobre. Nenadávajme si, neurážajme a neohovárajme sa, nehejtujme... Snažme sa svoj názor alebo niečo, čo nám na niekom vadí povedať inteligentne, pokojne a slušne. A posledná dôležitá vec - VŽDY TO, ČO SA CHYSTÁTE POVEDAŤ ALEBO SPÝTAŤ INEJ OSOBE, SA SPÝTAJTE NAJPRV SEBA, akoby vám tú otázku alebo názor položil niekto iný. Vtedy uvidíte, či sa vás niečo dotklo alebo urazilo a možno prehodnotíte to, čo sa chystáte povedať (túto vetu som spomenula už v predchádzajúcom článku).