Cukrovka (môj príbeh, skúsenosti, príhody)

O svojej chorobe sa veľmi nezmieňujem. Začala som o nej hovoriť, respektíve spomenula som vám ju len raz, a to v článku "25 faktov, ktoré ste o mne nevedeli" alebo kedysi dávno v článku "športom a stravou k lepšiemu zdraviu". Nemala som za potreby o tom písať, hlbšie to rozvíjať alebo tomu prispôsobiť blog. Popravde, ani ma to nenapadlo. Zrejme to bude tým, že za tie roky je choroba mojou súčasťou. Veď, ako inak, keďže som ju dostala ako 7-ročné dieťa, presne dva dni po mojich narodeninách - 13.8.2000. Krásny darček, však?

Takto sa to začalo...

Pamätám si, že sme (sestra, bratranec a ja) boli v lete na prázdninách u babky. Pila som veľmi veľa vody, fakt veľmi veľa. Máte pocit, že sa jej neviete "dopiť" a tým pádom som aj veľa močila. Vraj som bola malátna, ale to si už ja nepamätám. V ten deň, kedy ma rodičia vzali na vyšetrenie k obvodnému lekárovi, pretože už vedeli, že niečo nie je vporiadku, sme sa mali ísť kúpať. Babka nám vždy nafúkala bazén, napúšťala doň vodu a my sme sa potom kúpali, pekne "na hoľáka", haha.

Ujo tipoval, že ide o cukrovku, no všetci boli pozitívni a verili v to najlepšie. Bohužiaľ, výsledky vyšetrení ukázali, že mal pravdu. Lekárka nám oznámila - "Vlaďka má cukrovku 1.typu a musí ísť okamžite do nemocnice". Mala som cca 23,0 glykémiu, t.j. cukor v krvi, pričom u zdravého človeka by mala byť hladina cukru okolo 5,0 (čísla sú orientačné, to len pre vašu predstavu). Letné prázdniny sa mi v tom momente skončili a ja som utekala do nemocnice.

Nemocnice sem a tam...

Poviem vám, že v tom čase som si užila svoje. Kým ma nastavili na inzulín, v nemocnici som ležala asi 3 mesiace. Potom prišla mononukleóza a ďalší mesiac na infekčnom, kde som kvôli našim spoluobčanom nemohla vychádzať z izby, aby som nechytila ešte aj žltačku. Bolo to hrozné na 7-ročné dieťa, ako vo väzení a dokonca ani návštevy som nemohla mať časté. Po istom čase som si opäť musela ísť poležať do nemocnice a to kvôli krčným mandliam, ktoré museli ísť von. Zážitok vám radšej nejdem opisovať, no bolo to strašné, hlavne prístup lekára, ktorý ma operoval a sestričky...čo už, naše zdravotníctvo, nie je sa čomu čudovať... No a posledným pobytom v nemocnici bolo to, že som týždeň vkuse vracala. Týždeň! Pamätám sa na reči sestričky, ktorá sa ma s veľkou zlosťou stále pýtala, prečo toľko vraciam. Haha, ako je mi z toho teraz vtipne, ale vtedy veľmi nebolo. Moja detská diabetologička usúdila, že to bolo kvôli tomu všetkému, čím som si musela prejsť. Bolo toho na mňa naraz priveľa, jednoducho stresové obdobie a bola som len dieťa. Inak, tieto nemocničné pobyty sa udiali behom 1-2 rokov, to znamená, že som mala asi 7-8, možno 9 rokov. Bolo to nárazové, ale klop-klop na čelo, odvtedy až dodnes nič.

Rodičia, ja, inzulín a škola...

Medzitým, čo ma v nemocnici nastavovali na inzulín, moji rodičia chodili k diabetológovi na školenie, aby sa naučili, čo mám jesť, kedy a koľko, v akom čase si pichať inzulín, dokonca samotné pichanie sa učili na bábike, ďalej, aké sú riziká cukrovky a podobne. Celý prvý stupeň na základke mi chodili do školy na obed pichať inzulín rodičia, a za to (aj za iné) im patrí obrovské ĎAKUJEM! Na druhom stupni som si pichala inzulín už sama a vždy som musela ísť na obed okolo pol jednej, takže som sa uliala posledných 15-20 minút z hodiny, haha. Učiteľka matematiky sa ma vždy zvykla pýtať, čo sme mali na obed. Musela som sa postaviť k lavici a hovoriť. Bolo to pre mňa dosť trápne, keďže niekedy boli na obed aj "špeciality", ktoré som nevedela zopakovať a potom bolo v triede hahaha-chichichi, ale tak aspoň všetci spolužiaci hneď vedeli, čo máme na obed. Na strednej škole to bolo super, keďže sme mali vždy, nepamätám sa už presne, ale asi hodinku na obed a presne v tom čase, v ktorom som potrebovala. Na výške to zase záležalo od rozvrhu. Niekedy som sa najedla doma a inokedy zase medzi hodinami alebo ak som potrebovala, tak som odišla skôr alebo sa najedla na hodine. Bohužiaľ, nemôžem si vyberať, mám stanovené isté pravidlá a tie musím dodržiavať. Veď, poďme si to rozobrať detailnejšie...

Cukrovka - ochorenie 21. storočia...

Čo je dobré vedieť (časté otázky na mňa), je to, že sa cukrovka delí na 1.typ a 2.typ.

Prvý typ, ktorý mám ja, je dedičný, to znamená, že ľudia si túto chorobu nezapríčiňujú sami. Jednoducho, niečo zlyhá v organizme, konkrétne v imunitnom systéme a bum, dostanete cukrovku. Napríklad, u nás nikto predo mnou cukrovku nemal. Ani prababka, ani praprababka, nikto. Som prvá v rodine a dostala som ju na konci 1.ročníka na ZŠ. Choroba sa prejavila u mňa tak, že som dostala ovčie kiahne (varicela) a neskôr som na to dostala cukrovku. Keďže mi pankreas (podžalúdková žľaza) už nepracuje, musím užívať inzulín, ktorý mi jeho činnosť nahradí, a popritom sa zdravo stravovať a hýbať, aby som si glykémie udržala v čo najlepšej hladine.

Druhým typom cukrovky trpia väčšinou starí ľudia, preto sa aj nazýva "starecká cukrovka", ale môžu ju dostať aj mladí ľudia a čoraz viac ju aj majú! Tento typ si zapríčiňujú ľudia sami a to zlou životosprávou - ak jete veľa sladkého alebo mastného a málo sa hýbete. Zvyčajne sa to rieši doživotnou diétou alebo tabletkami, keďže pankreas vám čiastočne ešte pracuje a produkuje inzulín. Ak samozrejme nič z toho nepomáha, nie ste dostatočne disciplinovaný a zdravotný stav sa zhoršuje, tak prejdete na inzulín, pričom už nebudete patriť medzi 2. typ, ale ten prvý.

Toto cukrovka obnáša...

Najhoršie to znášali moji rodičia, keďže ja som bola vo veľmi mladom veku a neuvedomovala som si v podstate nič. Nikdy nezabudnem na to, ako sme s ocom prišli k mame do práce a oznámili jej, čo so mnou vlastne je. Veľmi plakala, buchla do dverí a opakovala "nie", a oco nevravel od žiaľu nič...a ja som len na nich "čumela" a pýtala sa samej seba, čo sa deje?

Cukrovka je doživotné ochorenie, s ktorým sa samozrejme dá žiť a fungovať, no je náročné najmä po psychickej stránke. Nemôžem vstať kedy chcem alebo sa najesť kedy chcem a čo chcem, nemôžem si robiť čo chcem, nemôžem konať spontánne. Vždy si musím všetko rozplánovať a dopredu sa pripraviť. Musím si v hlave rozložiť, čo ma za celý deň vlastne čaká, čo chcem a musím spraviť, kedy chcem cvičiť a pod. Tomu všetkému si musím prispôsobiť stravu, pohyb a inzulín, aby som mala glykémie pod kontrolou a nedošlo tak k výkyvom. Je to obmedzujúce a málo ľudí to vie pochopiť (o tom neskôr), ale my diabetici musíme dodržiavať svoj harmonogram, stravu, pohyb a žiť bez stresu, ak chceme byť čo najdlhšie ako-tak "zdraví".

Určite vás ešte zaujíma, koľkokrát si pichám inzulín. Je to 4-krát do dňa (ráno, obed, prvá večera, druhá večera) a vtedy sa musím aj najesť + ešte desiata a olovrant. Takže áno, jem 6-krát do dňa, presne tak, ako by sme sa mali stravovať všetci. Ak sa budete chcieť zdravo stravovať, tak sa pýtajte diabetika, haha. Čo sa stravy týka, máme svoje tzv. chlebové jednotky, ktoré musíme dodržiavať, aby nedošlo k zvýšeniu alebo zníženiu glykémie. Môžeme jesť vpodstate všetko, ale musíme vedieť, čo s čím kombinovať, kedy a koľko. Každý diabetik to má inak. Neplatí jeden rovnaký vzorec na každého.

Riziká, ktorým čelím každý deň...

Pre diabetika sú najhoršie nízke glykémie, tzv. hypoglykémie, kde dochádza k poklesu cukru v krvi. Motá sa mi hlava, trasú sa mi ruky či nohy, zle vidím, potím sa, som nervózna, nevládna a potrebujem sa čím skôr najesť, doplniť rýchle sacharidy - cukor alebo džús a neskôr niečo zajesť, doplniť pomalé sacharidy, napr. chlieb so zeleninou alebo banán, aby mi glykémiu podržali na dlhší čas. Môže sa stať, že si v tomto stave nebudem vedieť pomôcť sama a odpadnem. Ak by sa to stalo a do 5 minút mi nikto nepomôže, môžem upadnúť do kómy, z ktorej sa nemusím prebrať alebo sa preberiem, ale s trvalými následkami...

Vedeli by ste mi pomôcť?

V auguste to bude už 19 rokov, čo sa trápim s cukrovkou a zatiaľ sa mi (klop-klop na čelo) nestalo, aby som potrebovala pomoc druhého človeka. Cítim na sebe, že niečo nie je vporiadku, zmerám si glykémiu a už viem, čo mám robiť. Najhoršie to je v noci, kedy spíte a neviete o tom, že máte "hypo" (áno, aj vtedy môžete odpadnúť). Pri mne stoja asi všetci anjeli strážni, ktorí ma varujú v sne, v ktorom vlastne jem lebo sa cítim zle. Zobudím sa a skutočne to tak je. Alebo, čo sa športu týka, niekedy musím prerušiť cvičenie a doplniť potrebné sacharidy, a to je pre mňa po psychickej stránke tiež dosť náročné, keďže mi tréning nevyjde vždy na 100%. Raz sa mi dokonca stalo, že som tento stav pri bicyklovaní nepocítila, náhodne som si zmerala glykémiu a zbadala som, že mám hypo. Mám to šťastie, že viem tieto pocity rozoznať, no sú aj takí diabetici, ktorí nevedia alebo to nepocítia a potom sa im stávajú tieto strašné veci.

Je to nebezpečné, tak ako aj to, keď mi hodnoty kolíšu, t.j. raz sú vysoké (hyperglykémia) a raz nízke (hypoglykémia). Vysoké hodnoty tiež nie sú dobré, pretože mám vtedy v tele veľa cukru, ktorý mi škodí. Lenže oproti hypoglykémiam sú menej nebezpečné, pretože pri nich nedôjde tak rýchlo k upadnutiu do bezvedomia. A tu sa dostávam do bodu, čo cukrovka berie, ak sa o seba dostatočne nestaráte...

Vyzerá to jednoducho, ale má to háčik...

Cukrovka nebolí a možno ste si v tejto chvíli aj povedali, že veď "pohodka", len sa budem dobre stravovať, hýbať a bude všetko okej. Nie je to také jednoduché, ako sa možno zdá. Aj keď sa budem snažiť udržať si cukor v krvi v norme, on tam stále je a koluje mojou krvou. Čím dlhšie mám cukrovku, tým horšie, pretože sa opotrebúvajú orgány. Ak je diabetik nedisciplinovaný, nezodpovedný alebo dlho nekompenzovaný, tak sa to urýchľuje a možné komplikácie nastávajú rýchlejšie - postupne sa poškodzujú cievy, nervy, môžeme prísť o zrak, obličky alebo končatiny... Ako vravievala moja detská diabetologička, "cukrovka nebolí, ale berie". 

My diabetici mávame citlivejšiu a suchšiu pokožku, ťažko sa nám hoja rany, mali by sme sa vyhýbať kolektívom, kde je viac ľudí chorých, najmä v chrípkovom období, ďalej musíme dbať na čisté nohy a pedikúru, mali by sme si dávať pozor na odreniny, najmä na nohách, aby nám nevzniklo ochorenie - diabetická noha, taktiež by sme mali nosiť topánky, ktoré nás netlačia a pod. Niekedy mám pocit, že sme ako z porcelánu, haha. Proste, musíme dávať na seba väčší pozor a všímať si na sebe kadejaké zmeny, pretože cukrovka ovplyvňuje celý náš organizmus.

Nie vždy sú glykémie rovnaké a nie vždy je ľahké ich udržať. Je veľmi veľa vecí, ktoré ovplyvňujú môj zdravotný stav - nálada, stres, iné choroby, emócie, cestovanie, počasie, puberta, tehotenstvo, PMS, škola, práca... Ak sa pýtate, akú prácu vlastne môžem vykonávať, tak samozrejme úplne hocičo nie. Určite by mala byť fyzicky a psychický nenáročná s možnosťou diétneho stravovania.

Príhody, skúsenosti a názory okolia...

Musím povedať, že za ten dlhý čas som sa nestretla s nejakými veľkými problémami alebo obmedzeniami. V škole sa mi deti nesmiali a ani na mňa nepozerali ako na "inú". Raz sa mi stalo, asi na základnej škole, že mi spolužiak povedal, že by so mnou nikdy "nechodil", rozumej nerandil, pretože by sa bál, že odo mňa dostane cukrovku, haha. V škole, či už učitelia alebo spolužiaci boli ku mne ohľaduplní a vždy sa mi snažili vyjsť v ústrety. Vpodstate, ja som nikdy nedávala (pokiaľ som nemusela) o sebe vedieť, že "haló mám cukrovku". Jasné, ako vedeli kamaráti, učitelia, spolužiaci, že mám cukrovku, aby mi vedeli pomôcť, ak to bude potrebné. Ale myslela som to skôr tak, že ma brali ako normálnu babu a ja som tiež NIKDY nezneužívala svoje ochorenie vo svoj prospech.

A teraz mi niečo napadlo...
Na výške vo štvrtom ročníku sme mali angličtinu v strašne hlúpom čase. Viem, že sme mali dvojhodinovku a mali sme končiť o 18:20, čo bolo pre mňa neskoro, keďže potrebujem byť najedená a mať pichnutý inzulín do 18-tej hod. Išla som teda za angličtinárkou a povedala jej o svojom probléme. Bola to moja školiteľka, pretože som u nej pred rokom písala bakalárku, takže sme sa už poznali. Povedala mi, že to je vporiadku, že môžem odísť 20 minút z hodiny skôr. Lenže na konci semestra, kedy odovzdávala hodnotenia, som mala ako jediná najmenší počet bodov. Fajn, nie som super v angličtine, no dovolím si povedať, že tam boli aj horší ako ja... Dodnes neviem, ako si to mám vysvetliť, ale napadla ma aj taká myšlienka, že si myslela, že to nejako využívam. Pritom som vždy na hodiny chodila a pristupovala zodpovedne. Len toľko som chcela na margo zneužívania svojej choroby...

Zvyčajne sú ľudia prekvapení, že mám túto chorobu a prídu na to až vtedy, keď si potrebujem pichnúť inzulín a najesť sa. Toto je ďalšia vec, ktorú na svojej chorobe nemám rada. Napr. skvelým príkladom bude nedávna akcia Superblogeri, kde som musela večerať počas prednášok a neskôr som si zo snacku už nemohla nič vziať a ani predtým, pretože by mi to nestačilo na moje spomínané chlebové jednotky. Všade, kde idem, musím mať istotu a vedieť kedy, čo a kde sa najem alebo čo si zo sebou vziať, na náhody sa nespolieham. Idem na istotu a spolieham sa len sama na seba. Cukrovka ma naučila byť zodpovednou.

No, nie som neomylný tvor a stane sa aj mne, že nespravím to, čo mám alebo zabudnem. Asi len trikrát sa mi stalo, že som si zabudla pichnúť inzulín alebo, že som si v inzulínovom pere vymenila ampulku, nevytlačila som vzduch a bola som v tom, že som si pichla inzulín. Neskôr sa na veľmi vysokej glykémií (hyperglykémií) ukázalo, že som si inzulín nepichla, ale bol to len ten vzduch v ampulke, ktorý sa mi dostal do tela. Takže som si musela inzulín rýchlo dopichnúť. To isté sa mi stalo raz na lyžovačke, kde som celé poobedie lyžovala, čiže mala veľa pohybu a prišlo mi divné, že sa necítim veľmi komfortne. Zmerala som si glykémiu a mala som veľmi vysoký cukor. Hneď som vedela, z čoho to je, keďže som zjedla presne toľko, koľko som mala + pohyb. A teraz už viete, čo sa stane, ak zabudnem užiť inzulín. Spomínam to aj preto, lebo boli aj takí ľudia, ktorí mi pri nízkom cukre vraveli - "vidíš, ty si už nemusíš pichať inzulín". Musím! Pretože, ako som už spomínala, mne pankreas nefunguje, netvorí sa mi v tele inzulín (skúste si pre lepšie pochopenie prečítať niečo o tomto orgáne TU :)). 

Našlo sa tiež zopár jedincov, ktorí nevedeli pochopiť môj režim a povedali mi, že to mám dosť blbé, že to by nechceli... Kto by chcel, nie? Boli aj takí, ktorí z hľadiska ich odpovedí som usúdila, že o cukrovke nevedia nič alebo veľmi málo a namiesto toho, aby sa ma spýtali, tak ma začali poučovať, radiť mi, vyčítali mi, že to preháňam so svojim harmonogramom a pod. Je mi vtipne z toho, že ma po 19-rokoch, čo mám cukrovku, začne poučovať človek, ktorý si tým neprešiel, nemá dostatočné vedomosti, nemá šajnu o tom, čo vraví, ale aj napriek tomu, si trvá na svojom...

Alebo jeden z mojich bývalých priateľov mi raz povedal (plánovali sme spolu cvičiť), že on sa mi prispôsobovať nebude, pretože je to problematické, a to som len chcela, aby mi povedal presný čas, kedy chce ísť cvičiť, aby som si to vedela prispôsobiť stravou a inzulínom. Problém bol v tom, že on nevie kedy bude mať chuť cvičiť, on sa rozhodne a ide... Alebo, že on ide večerať o 20-tej hodine, tak kvôli mne nepôjde večerať o 17-tej, podotýkam, chcela som to len raz za čas! Uvedomujem si, že sa svet okolo mňa netočí a to, že mám ja cukrovku, tak nie je nikto povinní sa mi prispôsobiť, ale uznajte...od partnera by som čakala väčšiu ohľaduplnosť. Predsa len nebudem žiť s partnerom, ktorý bude obedovať o 15-tej hodine a ja o 12-tej. Je normálne (myslím si), že ak s partnerom niekde vycestujem, tak sa asi pravdepodobne prispôsobí mne... Iste chápete kam tým mierim. 

Je veľmi dôležité mať pri sebe partnera, s ktorými si rozumiete, dôverujete, viete si veci vydiskutovať, jeden na druhého sa spoľahnúť, rešpektovať sa, a pri chorom človeku už dupľom. Ale tých negatívnych príhod je veľmi málo, za čo som nesmierne rada. Som rada, že mám vo svojom okolí ľudí, ktorí ma vedia pochopiť alebo sa o to aspoň snažia. Som vďačná najmä za svoju rodinu, ktorá sa zaujíma a viem, že sa na ňu môžem vždy spoľahnúť. 

Bravó, došli ste na koniec. 

Blogujem už takmer 6 rokov a toto je môj najdlhší a najosobnejší článok, ktorý som kedy napísala. Týmto článkom som vám chcela ukázať časť môjho života, aby ste si vedeli predstaviť, čím si dennodenne prechádzam. Možno si aj vďaka mne začnete viac vážiť svoje zdravie, pretože je to naozaj veľmi, veľmi, veľmi krehká vec a zdravie máme len jedno jediné, tak na to prosím nezabúdajte! Vďaka zdraviu môžete robiť všetko, na čo si len pomyslíte. Nič vám v tom nebráni a ani vás neobmedzuje. Vážte si to a čo najviac sa o seba a vaše zdravie starajte! 

Určite som tento článok nepísala, aby ste ma začali ľutovať alebo z toho dôvodu, aby som zo seba spravila chudinku-trpiteľku, alebo aby som si zvýšila sledovanosť. Každý máme svoje problémy. Tento článok som napísala pre ľudí, ktorí by ma chceli pochopiť, vidieť do môjho sveta a vedieť tak niečo o mne a tejto chorobe, alebo pre ľudí, ktorí prežívajú to isté. Stretávam sa s veľkým množstvom otázok a v tomto článku je to pekne zhrnuté a zodpovedané. 

Ak je niečo, čo vás ešte zaujíma, tak mi píšte, rada vám odpoviem. V prípade, že sa hanbíte alebo vám je nepríjemné sa ma niečo (hocičo) spýtať, tak mi píšte na email vladiesblog@gmail.com alebo do správy na môj instagram či facebook. Budem sa tešiť! :)

*PS: Mimochodom, až teraz som si uvedomila, že opäť sa prihováram k cukrovke (teraz vo väčšom merítku) s fotkami, ktoré sú nafotené na bežeckej dráhe, presne tak, ako aj v článku "športom a stravou k lepšiemu zdraviu" z roku 2015, haha.