Dennodenne spoznávame množstvo ľudí, či už v práci, škole, vo fitku, vlaku a podobne. Každý z nás je nejaký. Niekto je impulzívny, flegmatický, cholerický, egoistický, niekto príliš veľa rozpráva alebo rád zveličuje, niekto je veľmi tichý a iný zase príliš energický. Svet je plný rozmanitých ľudí a práve preto by mal byť pekný a zaujímavý zároveň. Každého z nás zaujíma niečo iné a každý vyniká v niečom inom. Niekto je vynikajúci žurnalista, ekonóm, technik, športovec, niekto je veľmi kreatívny, niekto dobre ovláda cudzie jazyky a tak ďalej by som mohla pokračovať. Vzhľadom k tomu, by sme si mali navzájom pomáhať. Uveďme si to do praxe, tak napríklad: Ja ti viem pomôcť s dizajnom na blogu a ty mi môžeš pomôcť s domácou úlohou z nemeckého jazyka. Malo by to takto byť, lenže dnes sa na to zabúda, lepšie povedané, vytráca sa to z nás. Dnes vám ľudia nepomôžu (česť výnimkám) len tak pre nič za nič. Väčšina ľudí chce pomáhať za peniaze alebo nepomáhajú z iných dôvodov, napríklad aj preto, že si chcú udržať svoje vedomosti, poznatky len pre seba, jednoducho nechcú pomáhať (skvelým príkladom je škola). Alebo sú aj ľudia, ktorí si povedia "ty si nepomohol mne, nepomôžem ani ja tebe". Je to smutné, ale bohužiaľ je to tak. Čo je na tom najhoršie, že to robia aj naši priatelia a niekedy aj naší najbližší, rodina. Myslím si, že priateľstvo spočíva aj v pomoci jeden druhému. Skutočné priateľstvo, respektíve pravá tvár človeka sa ukáže práve v okamihu, keď to najviac potrebujete. Či vám dotyčná osoba je ochotná pomôcť alebo nie. Ak prídete za osobou, ktorú máte radi a veríte jej alebo za kamarátom s banálnou vecou a odmietne vám pomôcť, myslíte, že vám pomôže v oveľa ťažších chvíľach? Asi ťažko... Takýto ľudia nie sú priatelia a zrejme ani nimi nikdy neboli. Môžete si s ním dobre pokecať, ísť na pivo, na kávu, do fitka, ale ak budete mať problémy, nečakajte od neho pomoc. Pokiaľ ide o kamarátku alebo kamaráta, je to ten najlepší prípad, pretože kamaráta vymeniť môžete, ale ak ide o rodinu...bohužiaľ tú vymeniť nemôžete a bolí to omnoho viac, než v prvom prípade.

Viete, zvyčajne vždy odchádzam z triedy ako posledná a spolužiačka mám pocit, že niekedy vystojí v podlahe dieru, keď ma musí toľko čakať. Keď učiteľ povie: "končíme", všetci sa vyparia behom pár minút, ako strely. Príde mi to niekedy komické, kde sa tak ponáhľajú?! V hlave sa mi vždy premietne otázka: "To sa nemôžu kľudne v pokoji obliecť? Alebo to ja som taká pomalá?". Nuž, pravda bude asi na obidvoch stranách. Ja si pomaličky odložím veci do kabelky, skontrolujem si, či som niečo nezabudla, oblečiem sa, upravím sa, aby všetko bolo tip - top a až tak odchádzam z triedy. Minule som tak ostala spolu s dvoma spolužiačkami a učiteľom v triede a nemohla som si odpustiť poznámku:"To fakt som vždy posledná?". V tom mladý učiteľ zamrmľal niečo v zmysle, že mám problematickú košeľu. Kto sleduje moje #insta príbehy, vie, o ktorý outfit sa jedná. V ten deň som mala na sebe červený kabát, bielu košeľu s volánmi, džínsy, výraznú náušnicu v jednom uchu, kabelku v žltej farbe, biele tenisky s výšivkami a vlasy v cope. Už si to viete predstaviť. Problematickú myslel preto, lebo rukávy mi vytŕčali z kabáta (narokom). Odvetila som mu, že áno. Vtedy mi zložil kompliment: "Vy ste vždy tak zaujímavo vymodená". Veľmi ma to potešilo a ostala som mierne šokovaná, pretože učitelia si myslím nemajú vo zvyku chváliť študentov ako sú pekne oblečení. Aspoň ja som sa s tým nestretla. Čiže si nemyslite, že vám to píšem len preto, lebo sa rozplývam nad komplimentom od mladého učiteľa. Opäť vyzdvihujem to, že je mladý, ale zámerne. Pretože o to viac ma ten kompliment potešil, keďže je to mladý človek, ktorý je všímavý a je možno aj vo vašom veku. Okrem toho, že ma jeho slová potešili, som si povedala: "Super, spravila si dojem, prezentuješ seba a svoje hobby správne, má to efekt". Nebol to môj prvý kompliment, takže nie preto ho ospevujem, ale preto, lebo som sa utvrdila, že to, čo robím, ide správnym smerom.

Kiežby bol svet ružový, tak ako je tento kabát. Bohužiaľ, nie je to tak! Život je pekný, no krutý zároveň. Je plný dobrých, ale aj zlých ľudí, plný nástrah aj milých prekvapení, smutných aj šťastných chvíľ. To všetko je fajn, pretože to k životu jednoducho patrí, tak ako aj my ľudia sme jeho súčasťou. Poslednú dobu sa však zamýšľam, respektíve som si celkom istá a mám jednoznačný názor, že sme nikdy nemali vzniknúť... Sme k sebe neskutočne zlí, sme povrchní, chladní, plní negatívnej energie, chýba nám pokora, dobrosrdečnosť, porozumenie, láska, cit, úsmev na tvári, čistá myseľ. Čím som staršia, tým to pociťujem intenzívnejšie. Pýtam sa: Kde je môj ružový svet? Kde je moja "bublinka", v ktorej som sa cítila vždy v bezpečí a v ktorej mi nemohol nikto ublížiť? Boli sme deti, neskôr dospievajúci ľudia, v ten čas sme boli naivní. Verili sme v dobro, že všetko je jednoduché a všetko získame lusknutím prstov, že svet je plný dobrých ľudí, ktorí nám nemôžu ublížiť. A tak sme dospeli a stali sa dospelými. Hoci je pravda, že intrigy, ohovárania a závisť sa prejavovali už v škole. Spolužiačka druhej spolužiačke závidela novú sukňu, deti sa vysmievali, ak iné dieťa bolo "iné" (obézne, príliš chudé, nosilo okuliare, veď viete...). No aj tak to bol stále "ružový bezstarostný svet". Oco mi raz povedal, že deti sú najkrajšia vec v živote. Sú nevinné, usmievavé, plné radosti. To len my dospelí sme skazení. A teraz si kladiem otázku: Ako potom môžu rodičia vychovávať svoje deti, tým správnym smerom?

Vždy premýšľam nad tým, čo by som robila, ak by som sa nevenovala blogovaniu. Určite by som sa venovala intenzívnejšie športovaniu a strave, ako kedysi. V tom čase som chodila na strednú a na starosti som mala len zopár úloh, to znamená, že som mala veľa času venovať sa príprave jedál, športovaniu a samej sebe. Klídek - piánko. Nedá sa to porovnať s momentálnym obdobím. Samozrejme som staršia, starosti pochopiteľne pribúdajú a bude ich čoraz viac, keď príde na rad skutočný život. Práca a podobne, veď viete. Z jednej strany som rada, že ešte študujem a na druhej strane sa už teším na prácu. Pevne verím, že si nájdem dobrú prácu a budem spokojná. Ale vrátim sa späť k tomu, čo by som robila, ak by som svoj drahocenný čas nevenovala blogovaniu. Úprimne vám poviem, že neviem. Okrem toho športovania a trávenia voľných chvíľ s priateľom a kamarátmi neviem. Myslím si, že by som určite tvorila ďalej. Milujem vyrábať (#DIY) veci a teším sa na to, keď si budem zariaďovať vlastný byť, či dom. Práve preto ma blogovanie napĺňa, pretože môžem svoje nápady posúvať ďalej. Teším sa z finálneho výsledku a najmä z vašich milých reakcií. Je to pre mňa doping. A ešte pre jeden dôvod som rada, že som začala blogovať. A tým je fakt, že som začala módu vnímať úplne inak. Keď sa vrátim späť do minulosti a spomeniem si na niektoré svoje outfity, tak sa chytám za hlavu, ako som si toto mohla obliecť. Teraz je to iné. Viac sa zamýšľam nad tým, čo si oblečiem, čo mi daný kus oblečenia chce "povedať". Nevnímam oblečenie len ako nejakú látku alebo ako handry, ktoré chcem vo svojej skrini len hromadiť. Viac sa hrám s materiálmi, strihmi, farbami, chcem im rozumieť a dosiahnuť ich súhru. Netvrdím, že som v móde profíčka. Sama viem, že mám určité medzery a stále sa mám čo učiť a veľmi teším sa na to teším! Pravdupovediac, nikdy som neišla podľa najnovších trendov a ani nechcem. Áno, sem tam si aj ja kúpim kus, ktorý beží, ale skôr si chcem zakladať na štýle. Založiť si svoj vlastný "rukopis", aby si ľudia povedali: "áno, toto je Vladies, toto je jej štýl". Baví ma hrať sa. Ak by som na to mala prostriedky, určite by som si rada vyskúšala viac štýlov, vybláznila sa na nich. Teda môžem povedať, že ak by som nezačala blogovať, tak by som sa obliekala len pekne (tak ako väčšina dobre vyzerajúcich ľudí), nehľadala by som za tým hlbší význam. Teším sa na to, ako sa bude môj štýl a samotná osobnosť ďalej rozvíjať. Došla som teda k záveru, že som rada za tento priestor, prostredníctvom ktorého vám môžem ukázať svoje ja, myšlienky, pocity, skúsenosti, svoju tvorbu, prípadne vás inšpirovať, pretože aj keď to je niekedy náročné, tak ma to nesmierne baví!

Rýchlo, rýchlo, rýchlo... Rýchlo sprav toto, dovtedy musíš stihnúť toto a pracuj rýchlo, rýchlo sa priprav, rýchlo sa najedz a vyrážame, rýchlo toto, tamto, hento... Začínam toto slovíčko neznášať! Možno ho už ja neznášam (asi určite)! Ak ho niekto vysloví, cítim ako mnou prechádza "prúd" zlosti...

Fajn, začnem rovno tým, že tento článok bude určený osobám, ktoré deň sv.Valentína uznávajú a samozrejme oslavujú. Ale aj pre tie z vás, ktoré milujete tvoriť a tieto srdiečka využijete pri iných príležitostiach, než je deň sv. Valentína. Pred týmto dňom vždy vzniknú malé "vojny", ktoré sú podľa mňa úplne zbytočné. Niekto tento deň zaľúbených uznáva a niekto nie. Väčšinou ľudia tvrdia, že sa láska má dokazovať každý deň. Samozrejme, že s tým súhlasím, no to však neznamená, že deň 14. februára nemôže byť výnimočným dňom. Ja ho beriem ako deň, kedy si nájdeme na svoju polovičku čas, kedy si zaspomíname na všetky naše spoločné chvíle, uvedomíme si, ako dobre nám je spolu a ako veľmi sa ľúbime. Je to podobné, ako na meniny. Tiež si spomenieme na oslávenca, poprajeme mu všetko dobré, prípadne mu kúpime malú pozornosť.