Nechcem zabudnúť na to, že aj ja som začínala od nuly a nemala som nič. Začínala som s holými rukami. Mala som jediné a zároveň veľké šťastie, že som mala pri sebe super kamošku Kejmy, ktorú poznáte z blogu
theworldbykejmy, ktorá mi strašne veľa veci vysvetlila a pomáha mi dodnes, pretože má ma rada. Mamu, ktorá má dodnes vyrážky na čele, keď si spomenie na jej "obľúbenú" otázku odo mňa: "Mami, sfotíš ma?". Ale aj napriek tomu a všetkým tým hádkam vždy dvihla zadok a spravila to pre mňa, pretože ma ľúbi. Aj ja som bola začínajúca blogerka s biednym obsahom, slabými fotkami a prispievala som kadejaké hlúposti. Netvrdím, ani to, že som dokonalá. Práve naopak, stále je na čom pracovať a zlepšovať.
Všímam si okolie a vidím, že s úspechom rastie (prirodzene) aj sebavedomie, hrdosť a ego. Ľudia začnú byť voči ostatným (slabším) nepekný. Nevedia ani poďakovať ani poslať "obyčajný" smajlík, ako vďaku. Toto presne nechcem! Chcem ostať vďačná, milá, POKORNÁ, nenamyslená, a to aj napriek tomu, že budem na seba a na to všetko, čo som dokázala určite hrdá. Toho sa veľmi bojím. Nechcem, aby sa takto zmenil môj charakter a pokazil sa...
Nebudem klamať, k tomuto článku ma naštartovala jedná udalosť, lepšie povedané osoba, ktorá bola aj pre mňa akýmsi vzorom a inšpiráciou Ostala som odstavená a sklamaná, no zároveň rešpektujem druhú stranu, ktorá nemusela nič, keďže ma nikto nenútil k danej veci. Bola to jej voľba. Ale aj napriek tomu som sklamaná. Ja mám vo zvyku poďakovať vždy, pretože si vážim, že pre niekoho má význam moja tvorba a viem ňou niekoho aj inšpirovať. Vždy sa poteším a som nesmierne rada, že pre niekoho vôbec môžem byť inšpiráciou alebo svojou činnosťou len tak zlepšiť deň.
