Viete, zvyčajne vždy odchádzam z triedy ako posledná a spolužiačka mám pocit, že niekedy vystojí v podlahe dieru, keď ma musí toľko čakať. Keď učiteľ povie: "končíme", všetci sa vyparia behom pár minút, ako strely. Príde mi to niekedy komické, kde sa tak ponáhľajú?! V hlave sa mi vždy premietne otázka: "To sa nemôžu kľudne v pokoji obliecť? Alebo to ja som taká pomalá?". Nuž, pravda bude asi na obidvoch stranách. Ja si pomaličky odložím veci do kabelky, skontrolujem si, či som niečo nezabudla, oblečiem sa, upravím sa, aby všetko bolo tip - top a až tak odchádzam z triedy. Minule som tak ostala spolu s dvoma spolužiačkami a učiteľom v triede a nemohla som si odpustiť poznámku:"To fakt som vždy posledná?". V tom mladý učiteľ zamrmľal niečo v zmysle, že mám problematickú košeľu. Kto sleduje moje #insta príbehy, vie, o ktorý outfit sa jedná. V ten deň som mala na sebe červený kabát, bielu košeľu s volánmi, džínsy, výraznú náušnicu v jednom uchu, kabelku v žltej farbe, biele tenisky s výšivkami a vlasy v cope. Už si to viete predstaviť. Problematickú myslel preto, lebo rukávy mi vytŕčali z kabáta (narokom). Odvetila som mu, že áno. Vtedy mi zložil kompliment: "Vy ste vždy tak zaujímavo vymodená". Veľmi ma to potešilo a ostala som mierne šokovaná, pretože učitelia si myslím nemajú vo zvyku chváliť študentov ako sú pekne oblečení. Aspoň ja som sa s tým nestretla. Čiže si nemyslite, že vám to píšem len preto, lebo sa rozplývam nad komplimentom od mladého učiteľa. Opäť vyzdvihujem to, že je mladý, ale zámerne. Pretože o to viac ma ten kompliment potešil, keďže je to mladý človek, ktorý je všímavý a je možno aj vo vašom veku. Okrem toho, že ma jeho slová potešili, som si povedala: "Super, spravila si dojem, prezentuješ seba a svoje hobby správne, má to efekt". Nebol to môj prvý kompliment, takže nie preto ho ospevujem, ale preto, lebo som sa utvrdila, že to, čo robím, ide správnym smerom.
Kiežby bol svet ružový, tak ako je tento kabát. Bohužiaľ, nie je to tak! Život je pekný, no krutý zároveň. Je plný dobrých, ale aj zlých ľudí, plný nástrah aj milých prekvapení, smutných aj šťastných chvíľ. To všetko je fajn, pretože to k životu jednoducho patrí, tak ako aj my ľudia sme jeho súčasťou. Poslednú dobu sa však zamýšľam, respektíve som si celkom istá a mám jednoznačný názor, že sme nikdy nemali vzniknúť... Sme k sebe neskutočne zlí, sme povrchní, chladní, plní negatívnej energie, chýba nám pokora, dobrosrdečnosť, porozumenie, láska, cit, úsmev na tvári, čistá myseľ. Čím som staršia, tým to pociťujem intenzívnejšie. Pýtam sa: Kde je môj ružový svet? Kde je moja "bublinka", v ktorej som sa cítila vždy v bezpečí a v ktorej mi nemohol nikto ublížiť? Boli sme deti, neskôr dospievajúci ľudia, v ten čas sme boli naivní. Verili sme v dobro, že všetko je jednoduché a všetko získame lusknutím prstov, že svet je plný dobrých ľudí, ktorí nám nemôžu ublížiť. A tak sme dospeli a stali sa dospelými. Hoci je pravda, že intrigy, ohovárania a závisť sa prejavovali už v škole. Spolužiačka druhej spolužiačke závidela novú sukňu, deti sa vysmievali, ak iné dieťa bolo "iné" (obézne, príliš chudé, nosilo okuliare, veď viete...). No aj tak to bol stále "ružový bezstarostný svet". Oco mi raz povedal, že deti sú najkrajšia vec v živote. Sú nevinné, usmievavé, plné radosti. To len my dospelí sme skazení. A teraz si kladiem otázku: Ako potom môžu rodičia vychovávať svoje deti, tým správnym smerom?