Vždy som si myslela, že ľudia majú radi, ak je jeden voči druhému otvorený a úprimný. Zatiaľ za tých mojich 24 rokov to žiaľ musím vyvrátiť. Nie, nie je to tak (česť výnimkám)! Čím viac o vás ľudia vedia, tým viac to využívajú vo svoj prospech. Je to smutné, pretože ja osobne mám veľmi rada otvorenosť a úprimnosť. Niekedy to s úprimnosťou možno aj preženiem a poviem si, prečo som si radšej nezahryzla do jazyka. No, mám rada, ak viem na čom u druhej osoby som a ja jej to tiež dávam patrične najavo. Ak sa mi niečo páči - chválim, ak si niečo vážim alebo osoba mi pomôže - ďakujem úprimne a z celého srdca, ak sa mi niečo nepáči - začnem komunikovať a rozoberať to, ale s taktom, slušne a bez urážok. Presne to je podľa mňa v živote dôležité, či už v kamarátskom, partnerskom vzťahu alebo v tom rodinnom. Komunikácia je základ! To jediné viem, že naozaj funguje a zatiaľ sa mi to vždy osvedčilo. Veď, ak danej osobe nepoviem, čo mi vlastne na nej vadí alebo mi niečo nevyhovuje, tak ako to môže napraviť, ak o tom ani nevie, že robí niečo zlé? Takisto, ak nás niekto nepochváli nahlas, tak nevieme, či to, čo robíme, robíme správne, či sme v tom dobrý alebo ak nám niekto nedá najavo, že sa mu na nás niečo páči a nechá si to len pre seba. Preto mám v živote rada otvorenosť, úprimnosť a ľudí, ktorí vedia tiež komunikovať a nie len tak odísť bez slov a dať za všetkým veľkú bodku, a ani nevieme, čo sa vlastne stalo. Čo bolo dôvodom na takéto rozhodnutie. Je pravdou, že aj keď ste otvorený a úprimný k iným ľuďom, môže sa stať, že oni to jednoducho nevidia. Myslia si niečo iné. Možno vás odsúdili skôr, než by vás lepšie spoznali alebo vám to neveria, že ste vlastne taká/ý. V tomto prípade je "liekom" opäť komunikácia. Buď si to pekne vydiskutujete, vyriešite problém a pokúsite sa o zmenu alebo to jednoducho necháte plávať, pretože niektorí ľudia si skutočne trvajú na svojom, nechcú otvoriť oči alebo počuť pravdu.
