Milovala som dva týždne do Vianoc, kedy sme sa v škole učili veľmi málo a posledný deň pred prázdninami sme vždy mali nejaký vianočný program. S chuťou som si povedala, Vianoce sú už tu. Prišla som domov a spokojne si vydýchla, že sa nemusím učiť a môžem sa hrať s kamarátmi. Väčšinou na druhý deň (myslím, že to tak bolo) sme začali doma zdobiť stromček, pomáhať mame s pečením koláčov, upratovaním a spoločne si vychutnávali tieto predvianočné chvíle. Ach, akoby som sa práve vrátila v čase. Ešte teraz "cítim" tú domácu pohodu, vôňu čerstvo upečených koláčov, v ušiach mi vyhrávajú vianočné pesničky a vidím spokojný úsmev na tvári svojich rodičov, ktorý sa vždy snažili spraviť všetko preto, aby sme si Vianoce užili tak, ako sa patrí a mali so sestrou radosť.
Je štvrtok pol jednej ráno a mňa práve kopla múza k napísaniu tohto článku. Hlavou mi prechádza veľké množstvo myšlienok. Neviem to zastaviť. Chcem ísť spať s čistou hlavou, no nedokážem to, pretože viem, že ak sa aj o to budem snažiť, nezaspím. Určite nie, pokiaľ nedám svoje myšlienky z hlavy von. Musím vám napísať zopár slov, ktoré mi ležia na srdci a prenasledujú moju myseľ každý jeden deň...