Iskierky v očiach, úsmev na tvári a neskutočná radosť. Mám chuť vyskočiť do výšin a poriadne to precítiť, každou bunkou vo svojom tele. Určite sa vám niekedy stalo niečo príjemné, čo vám spôsobilo nesmiernu radosť a v tom momente ste mali chuť sa s ňou podeliť s hocikým, kto bol vo vašej blízkosti.

Veľmi dobre si pamätám na svoje začiatky v blogovaní, keď som ešte fotila s digitálnym fotoaparátom, neskôr so zrkadlovkou. Veď kto by si nepamätal, až tak dávno to zase nebolo. Outfity mi fotila vždy mama, všetko ostatné, ako napríklad diy a rôzne inšpirácie som si fotila a upravovala sama a stále to aj takto robím. Vždy som svoju mamu kritizovala, nech sa postaví sem, nech fotí takto, nech ma berie z takého uhla a podobne. Niet divu, že zo mňa bola poriadne na "nervy", veď aj mňa by z toľkých rečí bolela hlava. Teraz sa na tom smejem, veď máme pekné spomienky, ale vtedy nám veru do smiechu nebolo a veľa krát sme sa stihli aj pohádať. Raz mi povedala vynikajúcu vetu: "Bude dobré, ak nebudeš príliš tlačiť na pílu". Je pravda, že som sa postupom času ukľudnila, veci až tak neprežívam ako kedysi. Je to aj tým, že som si neskôr začala hľadať fotografov a tí už vedeli, ako, a kde sa postaviť, ako fotiť a podobne. Tým pádom mi veľa starostí a stresu, ktorý som si niekedy vyvolala sama, ubudlo. Lenže minule sa mi "staré časy" vrátili, ale trochu inak. V niektorom článku som vám spomínala (možno na instagrame), že môj malý sen je mať fotky pri magnóliach. Áno, je to gýčové, ale moje srdce po tom veľmi túžilo a srdcu nerozkážeš. Predošlé roky mi to nevyšlo a tentokrát to tiež nebolo ružové. U nás v Prešove a okolí začala pre dlhú zimu príroda kvitnúť o čosi neskôr, než na západe. Do toho prišiel sneh a u nás našťastie len mierne mrazy. Začala som sa lúčiť s myšlienkou, že pri magnóliach ešte niečo pofotíme, ale predsa sa podarilo. Alebo nepodarilo? Príliš som riešila, kedy už konečne tie magnólie vykvitnú. Tiež som riešila to, aby bolo pekné počasie,  aby nepršalo, keďže semišové topánky sú ako špongia. Prišli sme na miesto činu a ostala som mierne zaskočená, povedala som si, že tie magnólie sú už škaredé, snáď niečo pekné pofotíme. Začali sme teda fotiť a neskôr sme sa museli poponáhľať, pretože začalo pršať...bolo fakt škaredé počasie. Vravím si to je asi osud, ktorý mi veľmi neprial. Aj výsledok je taký...s ktorým sa veľmi nestotožňujem. Možno zbytočne preháňam, riešim alebo opäť tlačím na pílu?! Ale fotky s magnóliami a outfitom sú na svete a tu je výsledok. Čo poviete?

Aj vo vás vzbudzujú "farebné outfity" pocit veselosti, hravosti, optimizmu a radosti zo života? Ulice sú zväčša plné ľudí odetých v tmavých farbách, čo pôsobí smutne a pochmúrne, niekedy až depresívne. Páčilo by sa mi, keby som len tak išla mestom, ktoré by hralo farbami. Slnečné lúče by nás intenzívne zohrievali, ľudia by boli veselí, úsmev by im svietil na tvári, vytiahli by von svojich príbuzných a domácich miláčikov a boli by od hlavy po päty oblečení vo farbách. Predstavili ste si to? Že priveľa optimizmu? Možno. No skúsiť to môžeme. A že neviete ako pekne skombinovať farby, aby ste zapadli do tejto imaginárnej predstavy? Nič sa nebojte! Pripravila som pre vás manuál, pomocou ktorého to zvládnete. 

Samozrejme aj pri farbách si treba dávať pozor, pretože nie každá farba každej z nás pristane. Sú rôzne odtiene napríklad červenej, hnedej, ružovej, žltej a podobne. Preto veľa skúšajte a pozorujte sa, pri ktorej farbe sa vám rozžiarili oči a pri ktorej pôsobíte akoby pohasnute (zle). Najlepšie spravíte, ak farebnú typológiu (takto sa to volá odborne) budete robiť odlíčené a bez akýchkoľvek šperkov alebo výrazných odevov. V podstate aj takto vyzerá farebná typológia od profesionálna. Vizážista/image konzultant alebo stylista musí byť oblečený v bielom a nesmie mať na sebe žiadne šperky. Vy by ste mali byť tiež oblečené v bielom a malo by vám byť vidieť len hlavu (vyzerali by ste ako arabské ženy zahalené v burke, len by ste nemali zakryté ústa). Takisto musíte byť s konzultantom v miestnosti s bielymi stenami, pričom sa farebná typológia vykonáva len pri dennom svetle. Potom vám bude postupne prikladať rôzne farebné látky a pozoruje na vás to, čo som spomínala. Či vám žiaria oči pri ružovej alebo či iná farba vám robí krajšiu pleť a podobne. Viac o farebnej typológií TU. Samozrejme vy to takto robiť nemusíte. Stačí, ak si na nákupy alebo domov zavoláte úprimnú kamarátku, ktorá vám dobre, ale aj kriticky poradí, a ktorá dobré pozná vaše pekné "miesta" a aj tie, ktoré treba skorigovať. Tak poďme do toho a spravme život o čosi  veselší a možno aj optimistickejší.

Dennodenne spoznávame množstvo ľudí, či už v práci, škole, vo fitku, vlaku a podobne. Každý z nás je nejaký. Niekto je impulzívny, flegmatický, cholerický, egoistický, niekto príliš veľa rozpráva alebo rád zveličuje, niekto je veľmi tichý a iný zase príliš energický. Svet je plný rozmanitých ľudí a práve preto by mal byť pekný a zaujímavý zároveň. Každého z nás zaujíma niečo iné a každý vyniká v niečom inom. Niekto je vynikajúci žurnalista, ekonóm, technik, športovec, niekto je veľmi kreatívny, niekto dobre ovláda cudzie jazyky a tak ďalej by som mohla pokračovať. Vzhľadom k tomu, by sme si mali navzájom pomáhať. Uveďme si to do praxe, tak napríklad: Ja ti viem pomôcť s dizajnom na blogu a ty mi môžeš pomôcť s domácou úlohou z nemeckého jazyka. Malo by to takto byť, lenže dnes sa na to zabúda, lepšie povedané, vytráca sa to z nás. Dnes vám ľudia nepomôžu (česť výnimkám) len tak pre nič za nič. Väčšina ľudí chce pomáhať za peniaze alebo nepomáhajú z iných dôvodov, napríklad aj preto, že si chcú udržať svoje vedomosti, poznatky len pre seba, jednoducho nechcú pomáhať (skvelým príkladom je škola). Alebo sú aj ľudia, ktorí si povedia "ty si nepomohol mne, nepomôžem ani ja tebe". Je to smutné, ale bohužiaľ je to tak. Čo je na tom najhoršie, že to robia aj naši priatelia a niekedy aj naší najbližší, rodina. Myslím si, že priateľstvo spočíva aj v pomoci jeden druhému. Skutočné priateľstvo, respektíve pravá tvár človeka sa ukáže práve v okamihu, keď to najviac potrebujete. Či vám dotyčná osoba je ochotná pomôcť alebo nie. Ak prídete za osobou, ktorú máte radi a veríte jej alebo za kamarátom s banálnou vecou a odmietne vám pomôcť, myslíte, že vám pomôže v oveľa ťažších chvíľach? Asi ťažko... Takýto ľudia nie sú priatelia a zrejme ani nimi nikdy neboli. Môžete si s ním dobre pokecať, ísť na pivo, na kávu, do fitka, ale ak budete mať problémy, nečakajte od neho pomoc. Pokiaľ ide o kamarátku alebo kamaráta, je to ten najlepší prípad, pretože kamaráta vymeniť môžete, ale ak ide o rodinu...bohužiaľ tú vymeniť nemôžete a bolí to omnoho viac, než v prvom prípade.